Motívy sociálnej zodpovednosti
Hospodárske noviny, 18.5.2006
Milan Kisztner, INEKO
K princípom spoločensky zodpovedného podnikania (CSR – corporate social responsibility) sa vo svete hlási čoraz viac podnikov. Firmy to považujú za dôležitú súčasť ich podnikateľskej činnosti. Dokonca až tak, že čoraz viac ich prezentuje svoje aktivity z oblasti CSR osobitným reportom, teda už nie ako súčasť svojej ročnej správy. Jeden z prieskumov uskutočnených v roku 2004 na vzorke 168 podnikov z Veľkej Británie a kontinentálnej Európy ukázal, že kým v roku 2002 vypracovávalo osobitný CSR report len 44% firiem, v roku 2004 to už bolo 67%.
V zásade existujú tri motivácie, pre ktoré sa podniky hlásia k princípom spoločensky zodpovedného podnikania a realizujú v rámci neho svoje aktivity. Prvá je altruistická, vedená snahou vykonať niečo v prospech spoločnosti. Ide o činnosti, ktoré sú pre podnik stratové, a ktoré realizuje z iných ako materiálnych dôvodov. Druhá motivácia je ekonomická. Za týmto typom aktivít stojí snaha získať materiálny prospech. A treťou motiváciou je realizácia CSR aktivít z donútenia, napríklad na nátlak neziskovej organizácie/-cií. Podniky si takto, v úlohe filantropa, vlastne kupujú ich priazeň, v snahe zamedziť kritike neziskových organizácií na svoju adresu. Je nepriznanou praxou niektorých neziskových organizácií získavať peniaze na svoju činnosť niekedy aj sústredenou negatívnou kampaňou na adresu konkrétneho podniku, v snahe prinútiť ho “vykúpiť sa” s tým, že po získaní daru ich kritika náhle utícha. Takúto motiváciu k CSR aktivitám podniky pochopiteľne zatajujú.
Tým, že za princípmi a aktivitami spoločensky zodpovedného podnikania nestojí iba altruizmus a podniky jednotlivé motívy v komunikácii navonok zmiešavajú, klesá aj dôvera spoločnosti voči nim ako celku. Východiskom môže byť, ak ich podniky budú v maximálnej možnej miere oddeľovať a reportovať osobitne.
Ako to môže vyzerať potom v praxi? Ak podnik prijme zásadu, že jeho zamestnanci nebudú hádzať odpad do koša, ale že ho budú separovať, napriek tomu, že to pre neho znamená vyššie náklady, možno hovoriť o altruizme v rámci spoločensky zodpovedného podnikania. Podnik nezískava žiadny priamy finančný prospech, jeho odmenou je uznanie zo strany spoločnosti. Nie je tomu tak napríklad v prípade, ak podnik deklaruje záväzok vytvorenia konkurencieschopných pracovných podmienok pre zamestnancov. Na prvý pohľad možno sociálny charakter aktivity môže byť v skutočnosti motivovaný výsostne ekonomicky, keď sa podnik chráni pred odchodom zamestnancov (možno aj ku konkurencii), s cieľom zabrániť ekonomickým stratám.
Možno práve preto, že tradícia spoločensky zodpovedného podnikania ešte na Slovensku nie je taká dlhá ako v niektorých vyspelejších krajinách, existuje šanca, že sa nám otvorenejšou diskusiou na túto tému podarí vybudovať takú kultúru realizácie a komunikácie aktivít v rámci CSR, v ktorej budú jednotlivé aktivity navzájom oddelené podľa ich skutočnej motivácie.
Autor pracuje v Inštitúte INEKO a zaoberá sa aj problematikou tvorby ročných správ v súvislosti s realizáciou projektu Najlepšia ročná správa – www.rocnasprava.sk.
